"Mama s obľubou vravievala, že Boh vedie iba toho, kto to chce. Ostatných gúľa po ceste ako kamene-raz tu a raz tam. Volám sa Rosina, mám pätnásť rokov a o osude nás, Langových detí, nemám ružové predstavy. Neodvratne smerujeme k úpadku ako kameň hodený z Perlachu..."
Najnovší román Eriky Jarkovskej je príbehom autorkiných predkov, potomkov obyčajných ľudí nemeckej národnosti, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoju pôvodnú domovinu a usadili sa na našom území. Rozprávanie začína v čase, keď Bratislava niesla názov Posonia a rieka Dunaj sa volala Danubius alebo Donau. Ľudské osudy, ich bolesti a trápenia, či radosti sa odohrávajú prevažne v Turčeku a priľahlej oblasti.
V knihe s akurátnou hrúbkou som sa stretla s viacerými postavami.Každá kapitola začína citátom/ čo sa mi veľmi páči/ a rozpráva príbeh jednej. Postupne, v časovo nadväzujúcom deji som sa zoznámila s Rosinou, Ignatzom, Anastásiou, Antonom a mnohými ďalšími- so skutočnými osobami, aj fiktívnymi. A ako je autorkiným dobrým zvykom, v doslove je vysvetlenie, ktoré sú ktoré.
A keďže patrím k milovníčkam historických románov, potešil ma aj fakt, že okrem príbehu ľudí, som mala možnosť sledovať aj príbeh píly, ktorá kedysi v Hornom Turčeku poskytovala možnosť zárobku robotníkom okolitých obcí, Kremnice, či obyvateľom Turčianskych Teplíc. A nielen to. Je málo beletrie, ktorá približuje naše dejiny podobným spôsobom ako Nemecká krv. V tomto románe som sa dozvedela o mnohých veciach ,o ktorých som nevedela /napr. nosenie bielej hviezdy s hákovým krížom/.Odísť za lepším životom do neznáma, či vrátiť sa na miesto, kde nie ste celkom vítaný je odvážne. No bez obrovskej viery v seba, či ochoty znášať aj nepredvídateľné, to nejde. Áno, dejiny ospevujú kráľov a hrdinov, ale dejiny tvoria aj ľudia žijúci neokázalé životy- milujú, plánujú, snívajú... Moji starí rodičia, vaši rodičia, cudzie deti...
Bol to jedinečný zážitok. Teším sa na ďalší príbeh. Skryť popis