Próza Jána MIlčáka sa už tradične vyznačuje štýlovou inakosťou, strohým výrazom, ktorý vyvažuje miestami až básnická obraznosť. Autor viac smeruje k náčrtu celkového obrazu, na ktorom zreteľne hneď nevidíme všetko, ako k autentizujúcej a účelovej objektivizácii. V modelujúcej hierarchii tu nad vonkajškovým svetom dominuje vnútroný svet postáv, ich zložitá a zvláštna psychológia (to, čo si postavy prinášajú do kľúčových situácií z minulosti, čo bytostne musia naplniť). Aj preto autorova próza zostáva v kontexte súčasnej slovenskej prózy poeticky osihotená, je však zároveň jedinečná a nenapodobiteľná. Ľudský osud, aj napriek nepriaznivým peripetiám a skutkom, ktoré zanechávajú v postave morálne traumatizujúci znak, dostáva šancu, ak už pre nič iné, tak pre schopnosť pokory a hĺbkovej katarzie. Úlohou tvorcu je tvoriť, úlohou žobráka prežiť. Obraz človeka vzniká v drmatickom zápase, pri ktorom sa nefavorizuje dobové postavenie. Historická téma v autorovom uchopení svojrázne aktualizuje univerzálny kresťanský étos. . Ján Milčák (9. 1. 1935, Levoča) vydal poviedkové knihy Deväť poviedok (1978), Rosa canina (1995) a Pocit úľavy (2013), knihy rozhlasových dramatických textov Pavol rezbár (1979) a Rodinná fotografia (2015) a viacero kníh pre deti, napríklad Rozprávka o Marianke (1990), Chlapec Lampášik (1996), Zuzanka a pán Odilo (2004), Jakub s veľkými ušami (2010), Obrov brat (2011), Rozprávka o oslíkovi (2012), Jonatán malý ako omrvinka (2014), Starec, ktorý lietal (2014). Získal Cenu Mladej tvorby (1967) a za rozhlasové hry Mačka (1973), Celestínka, ryba a pán Baltazár (1988), Rodinná fotografia (1993) a Vrana Florenťanka (1993) získal hlavnú cenu na Festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry.