„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte. Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou. Boli takí, čo sa zmohli na povzbudivé ,Držíme ti palce‘, no tiež takí, čo ostali ticho a ja som si vravel:,Ako to, veď sme kamaráti?!‘ Ibaže zavolať/nezavolať, to je veľká dilema. Na tých, čo volali, som niekedy aj vybehol: ,Dajte už pokoj!‘ a na tých, čo čušali, som občas v duchu nadával. A keď sa od tých, čo zavolali, dozvedeli, že do telefónu hromžím, usúdili, že s tým Slezáčkom to asi nie je až také zlé, keď ako zvyčajne hromží. Zato moja dlhoročná paneláková manželka pani Blichárová– Božidara Turzonovová –, mi volala a dosť pravidelne a zoširoka mi radila, ako treba všetko zvládnuť, lebo ona vie všetko. Keby to bolo inak, už by to nebola ona a mne by sa to ani nepáčilo,“priznáva Juraj Slezáček, známy herec, jeden z mála populárnych ľudí, ktorý o zákernom ochorení dokáže hovoriť otvorene a dokonca s trpkým humorom, pre neho takým typickým. A taká je aj táto kniha, v ktorej pravdivo a s typickým nadhľadom a iróniou opisuje svoj zaujímavý život plný zábavných príhod a kurióznych náhod. V jej závere píše: „Vyfasoval som šikovnú chorobu, stal som sa mimoriadne populárny, ľudia ma zastavovali, pýtali si autogramy, fotili ma, filmovali, dlhý čas som bol hviezdou bulváru. Skrátka, splnil som celebritné kritériá. Je to trochu smutné, ale je to tak. Vlastne je to celé, s prepáčením, nahovno.“