Po piaty raz vás pozývam do zákulisia, na javisko, ale aj do hľadiska divadla, ktoré sa zrodilo na Vianoce v roku 1963 v dvojtisícovej západoslovenskej obci Radošina. V predchádzajúcich štyroch Kronikách komika som vás, našich čitateľov a divákov, po desaťročiach zoznamoval s Radošinským naivným divadlom a skoro so všetkým, čo tak či onak súviselo s týmto malým kultúrnym telesom od vzniku až po koniec deväťdesiatych rokov minulého storočia. V dobrej divadelnej kondícii, hoci aj s nečakanými udalosťami, sme žili a šťastne spolu s divákmi prežili prvé desaťročie dvadsiateho prvého storočia. Ponúkam vám kronikársky či autorský doklad a záznam o našom divadelno-ľudskom účinkovaní. S dovolením, mám taký neskromný pocit, že sme tu s mojím divadlom nielen boli, ale sme aj niečo vytvorili: napríklad od roku 2000 po rok 2009 sme premiérovali sedemnásť inscenácií, videlo ich na viac než dvoch tisícoch reprízach 731 050 divákov v Bratislave, Michalovciach, v Prahe, v Moskve, vo Viedni, v Sydney, v New Yorku či v Los Angeles, ak už nespomínam skoro všetky slovenské mestá. Niektoré z uvedených hier uvádzame v tejto Kronike. Roky sa s divákmi stretáme aj mimo javiska, píšu nám pekné listy a e-maily, čo by takisto mohol byť istý doklad, ak chcete aj dôkazový materiál, o našom spolužití. Ale, žiaľ, zaznamenali sme aj smutné odchody zo súboru... Boli také časy (a možno aj sú), keď sa autor cenil nie na základe tvorby, ale hlavne podľa „miery osobnej občianskej angažovanosti“. Nečudo, že dosť často takáto angažovanosť u dobových kritikov a neskôr aj u historikov úspešne zahmlila aj samotnú tvorbu. Stávalo sa to vždy vtedy, keď to „občianske“ malo byť dôležitejšie ako „tvorivé“. Často aj mne z okolia doliehalo do uší: Treba sa vyjadriť k dobe a k významným udalostiam. Neviem, či sa mi podarilo vypočuť tieto volania. Ale zato k divákom, ktorí tú dobu spolu s nami žili a možno aj tvorili, som sa vždy usiloval vyjadriť nahlas a zrozumiteľne, o čom hádam nájdete drobné záznamy aj v tejto knižke. Bol som spolu s divadlom pri tom, keď našu prácu sledovali desaťtisíce divákov, ktorí nám v hľadiskách dávali najavo, čo si o nej myslia. Z toho sme mali spravodlivý pocit, chvíľami aj veľkú radosť, teda priam nemalú pasiu. To nám viac-menej vždy potvrdzovalo zmysel našej existencie a divadelného pôsobenia. A ešte čosi. Radošinské naivné divadlo stále neodchádza do histórie. Totiž nemáme kedy. Skoro dennodenne nás čaká pekná javisková práca a zároveň aj vy, naši diváci (a teraz aj čitatelia). Tak sa ešte chvíľu spolu tešme. Dobrý deň (či čo je v tejto chvíli). Stanislav Štepka Skryť popis