V roku 1991 boli Hitlerove deti jednou z prvých kníh, ktoré sa zaoberali potomkami nacistických zločincov. Boli tiež prvou knihou, kde všetky deti, ktoré prehovorili, tak urobili pod svojimi skutočnými menami a ich otcovia boli jasne identifikovaní. Samozrejme, nejde o žiadnu vybranú skupinu ľudí, sú to iba tí potomkovia, ktorí sa rozhodli prehovoriť a súhlasili s tým, že ich rozprávanie bude nahrávané. Predstavujú však zaujímavý prierez Treťou ríšou. Medzi ich rodičmi je päť hlavných architektov nacizmu, z nich všetci boli obžalovaní v hlavnom Norimberskom procese. Dvaja z nich (Göring a Frank) boli usvedčení a odsúdení na trest smrti obesením; jeden (Hess) bol odsúdený na doživotie a zomrel v roku 1987 vo väzení Spandau; ďalší (Dönitz) bol odsúdený na desať rokov a bol prepustený v roku 1956; a jeden (Schacht) bol prepustený. Pokiaľ ide o rodičov ostatných detí, Stauffenberga nechal Hitler popraviť ešte počas vojny; Mengele bol na úteku až do svojej smrti v Brazílii v roku 1979; Drexel bol v roku 1975 odsúdený za vraždu; Saur a Mochar, hoci boli horlivými nacistami, nikdy neboli za svoje zločiny obvinení a odsúdení. Sužujúce vojnové spomienky synov a dcér prominentných nacistov sú dôraznou pripomienkou, že Hitlerove zločiny si vyžiadali veľa obetí. Jednotlivé príbehy nám poskytujú zriedkavý pohľad na to, čo si o konečnom riešení a úlohe svojich otcov v Tisícročnej ríši myslia potomkovia príslušníkov nacistických jednotiek SS a nemeckých vojakov, ktorí za svoje zločiny nikdy neboli súdení. Počas druhej svetovej vojny nacisti s nadšením prijali najsmrteľnejší nástup nekontrolovaného antisemitizmu. K oživeniu antisemitizmu v Európe došlo čiastočne preto, že ponaučenie z holokaustu vybledlo a nové generácie sa snažia zbaviť viny. Príbehy, vyrozprávané v tejto knihe z pohľadu detí, sú desivou pripomienkou smrteľných dôsledkov, ktoré umožňujú antisemitizmu prekvitať bez akýchkoľvek problémov a pochybností. Robíme tak na vlastné riziko. Gerald Posner Skryť popis