Konečným cieľom ľudského snaženia je šťastie. To nám však napriek vonkajšiemu pokroku stále uniká. Táto esej ukazuje, ako sa všetky jednostranné ciele menia na ilúzie. Svetové javy sú cez človeka, cez ľudskú psychiku previazané do celku ako spojené nádoby. Udržateľný pokrok môže napredovať iba v rovnováhe. Trvalý je len pokrok hodnôt. Jednostranné technické opatrenia bez mravnej ašpirácie prinášajú progres vždy za cenu regresu v inej oblasti. Jednostranné programy vrhajú spoločnosť do cyklov. Každý technologický pokrok či prírodné bohatstvo musia byť vyvážené cnosťami.

Práca má hlbší zmysel než len živobytie integruje zdravú psychiku a je prameňom ľudskej dôstojnosti. Technologická nezamestnanosť sa nedá riešiť blahobytnou spoločnosťou. Ľudstvo odbremenené od materiálnej výroby robotizáciou musí nájsť nový orientačný bod v myšlienkovom svete, ktorý mu bude dávať objektívnu spätnú väzbu. Inak sa rozrastá pseudosvet a nové neduhy, ktoré opäť pohltia všetky benefity. Etiku treba začleniť do ekonomiky ako reálnu produktívnu silu. Šťastie pramení z duševných procesov, ktoré nezávisia od technickej podoby sveta.