Obkolesila ma parta sestrojebačov, mužov, ktorí mali veľké domy a čas smiať sa, čítať, chodiť do divadla, nakupovať obrazy, ktorí už pomaly nedokázali myslieť ani cítiť. Biela škrobenosť a moja porážka. Zhromaždenie. „Ako sa cítiš?“ „Nádherne.“ „Teba tá ihla nebolí?“ „Jebem ťa.“ „Prosím?“ „Hovorím – jebem ťa.“ „Je to ešte chlapec. Trápi ho to akné a niet sa čomu diviť. Koľko máš rokov?“ „Štrnásť.“ „Chcel som ťa len pochváliť, ako statočne znášaš tú ihlu. Si silný.“ „Jebem ťa.“ „Ale takto so mnou nemôžeš hovoriť.“ „Jebem ťa. Jebem, jebem, jebem.“ „Nebuď taký zatrpknutý. Čo keby si bol, napríklad, slepý?“ „To by som sa aspoň nemusel pozerať na tvoj ksicht.“ „To decko je vadné.“ „Asi hej, dajte mu radšej pokoj.“ Skryť popis