Zbierka je pokusom o autentickú, miestami až chirurgickú reflexiu seba a sveta, pričom oba póly v básnikovom chápaní splývajú. Poetika bez metafor a exaltovaných obrazov sa vyznačuje strohosťou a snahou verbálne pomenovať to, čo nám ešte hranice jazyka umožňujú, prípadne odkázať k tomu, čo leží za touto hranicou. Autorovo videnie sveta je poznačené citlivosťou voči bolesti, ktorú vníma ako konštantnú vlastnosť existencie spoločnú pre všetkých. Zbierkou autor plynule pokračuje v poézii, ktorou sa prezentoval už v predchádzajúcej zbierke Akoby niekto nahlas mlčal (Petrus, 2013). Knihu, ktorú vyšla v edícii TILIA, možno vnímať aj ako denníkové faximile bohato ilustrované akvarelmi, ktoré autor namaľoval na Srí Lanke. Skryť popis