Príbehy Dominiky Moravčíkovej spája skúmanie hraníc medzi človekom a zvieraťom, medzi prírodou a ľudským obydlím. Rodiny žijúce v rôznych typoch osídlenia (od horskej osady cez salaš až po samotný Dom pre jeleňa) sa ocitajú v osídlach prekliatia, tajomstva, či sporu o vlastníctvo na pozadí vojnového alebo náboženského konfliktu.

„Poviedky zbierky Dom pre jeleňa cítiť zemou. Sú prevoňané vzduchom lesov, presvitá z nich podvečerné svetlo, ozývajú sa cengotom kravských zvoncov, majú v sebe drsnú hebkosť srsti a občas zaštípu ako pálenka. Všednosť ich dní podčiarkujú výročné udalosti a pragmatickosť ľudí je pretkaná poverčivosťou. Je to magický svet, v ktorom sa ľahko stratiť. Ako dobre.“ (Eva Lavríková)