Keď sa povie deväťdesiate roky, niekto si vybaví mečiarizmus, vybuchujúce autá, výpalníkov, mafiánov, skínov a všadeprítomné násilie. A niekto iný len vlastného otca, ležiaceho v izbe presiaknutej pachom stareckého moču, človeka bez minulosti aj budúcnosti.

V tejto intímnej sonde sa prelína otcovstvo, banálnosť malých dejín a dedičstvo “zlatých deväťdesiatych”. Kolektívna pamäť sa tu stretáva s individuálnou, neúprosná dedičnosť s vkrádajúcou sa nevyliečiteľnou chorobou. Ale čo s tým má, preboha, spoločné Fontána pre Zuzanu?