Londýn, rok 1936. Gordon Comstock vyhlásil vojnu bohu peňazí a túto vojnu prehráva. Takmer tridsaťročný básnik, ktorého jediná zbierka poézie nedopadla najlepšie, sa vzdal práce autora reklamných textov a začal pracovať v kníhkupectve za polovicu svojho predchádzajúceho platu. Vždy bez peňazí, ale príliš hrdý na to, aby prijal pomoc, zriedka sa stretáva so svojimi niekoľkými priateľmi a nedokáže dostať panenskú Rosemary do postele, pretože (aspoň tak verí) „ak nemáš peniaze... ženy ťa nebudú milovať“. Na parapete okna Gordonovej ošarpanej izby v penzióne stojí chorľavá, ale nezničiteľná aspidistra – rastlina, ktorú nenávidí ako symbol „lakomého slušného správania nižšej strednej triedy“, pred ktorým uteká vo svojom páde na dno.

Recenzie

„Ak by sme boli nemilosrdní, povedali by sme, že Orwell písal stále jeden typ románu s rôznymi typmi deja, ale ak by sme boli prívetiví, videli by sme, že Orwell zostal verný osudu jednotlivca v modernom svete, pretože rovnaké problémy sa vynárali znova a znova.“\n– Nathan Waddell

Úryvok

Hľadel na nepôvabnú ulicu. V tejto chvíli sa mu zdalo, že na takejto ulici, v takomto meste musí byť každý život nezmyselný a neznesiteľný. Silno ho prepadol pocit rozpadu, rozkladu, ktorý je pre naše časy príznačný. Akosi sa premiešaval s reklamnými plagátmi oproti. Teraz videl tie vyškerené, meter široké tváre lepšie. Koniec koncov, bolo na nich vidieť viac než len hlúposť, chamtivosť a vulgárnosť. Roland Butta sa na vás škerí so zábleskom falošných zubov a pôsobí optimisticky. Čo je však za tým úsmevom? Bezútešnosť, prázdnota, proroctvo záhuby. Ak viete, ako sa pozerať, ako môžete nevidieť, že za tým uhladeným sebauspokojením, za tou chichotavou, obéznou banálnosťou nie je nič viac ako desivá prázdnota, tajné zúfalstvo? Ohromné želanie smrti modernému svetu. Samovražedné dohody. Hlavy strčené do plynových rúr v osamelých mezonetoch. Frcgumy a anjeličkárske piluly. A ozveny budúcich vojen. Nepriateľské lietadlá nad Londýnom, hlboký hrozivý bzukot vrtúľ, trieštivý hluk bômb.