Impulz mi sadol. A ešte ako! Takmer 500 strán padlo na moje pomery rýchlo. Ba priam priskoro. Naozaj sa mi nechcelo lúčiť s postavami, ktoré som si obľúbila od prvých riadkov.

Kto pozná tvorbu Zamari, vie, že sa s vervou pustí do písania. Má rada opisy ciest po svete, ktoré zakomponuje do deja absolútne nenásilne, vyžíva sa v dvojzmysloch, doťahovačkách a humore jej vlastnom, čo nemusí byť po chuti každému. Ja si však tento Michaelin špecifický štýl užívam a veľmi ma baví.

Kivi a Divožienka rozdúchavali iskry, ktoré medzi nimi lietali a myslím, že im nikto nedržal palce viac ako ja. Fandila som im, pri ich morálnych dilemách som bola tým pomyselným diablikom na pleci a našepkávala- ‘veď to chceš, čo môžeš stratiť? Vrhni sa do toho, čo ti radí srdce…’ ani Riley, ani Connor ma ale dosť dlho nepočúvali, no tú chémiu som si užívala a autorka ju perfektne vygradovala. Kto sa s Miškinou tvorbou už stretol, intímne scénky ho isto nezaskočia. Pre tentokrát sa ale Zamari rozhodla staviť na dosť netradičný sled udalostí. Hmmm bolo to… odvážne- za mňa v tom najlepšom slova zmysle.

Autorka opísala stret postáv jedinečne, vďaka vôni/impulzu. Postupne si k sebe hľadali cestičky, spoznávali sa, ale aby to nemali jednoduché, sledovalo ich niekoľko párov očí, preto bola opatrnosť na mieste a po prečítaní usudzujem, že robili dobre.

Riley zbožňovala otca, no myslím, že mu tolerovala až príliš. A nielen ona. Postava Stephena mi proste nebola sympatická ani na konci a to sa zo začiatku javil ako dokonalý ocko. Leyton bol… hmmm najprv by som ho uškrtila, potom som ho “pozorovala” prižmúreným skúmavým pohľadom a nakoniec som uverila, že je takým, aký bol na pláži, keď utekal za… no, dúfam, že budeme mať možnosť nahliadnuť aj do jeho života, isto by to bolo zaujímavé čítanie už podľa toho, čo autorka o postave načrtla. Skryť popis