Kto by nechcel mať dobré vychované deti! Často sa vyhovárame na veľa iných vplyvov, hoci zväčša platí, že sťažnosti na vlastné deti sú iba našou maskovanou sebakritikou. Čo poviete na filozoficko – poetickú definíciu výchovy, že to znamená vziať dieťa za ruku a spoločne objavovať krásy života. To už je stotožnenie výchovy so zmyslom života. Možno uviesť veľa dôvodov, prečo sa to nedá, ale pokúsme sa v knihe profesora Ivana Štúra ukázať, ako by sa dalo...

Autor sa v knihe zamýšľa predovšetkým nad úlohou otca rodine, čo znamená otcovstvo v dnešnom modernom svete. Niekto je dobrým otcom pre svoju trpezlivosť, iný citovým príklonom, ďalší rozumovým zvládnutím a ešte ďalší životnou aktivitou. Tak ako sú rozličné deti, sú a musia byť aj rozliční ich otcovia. Je iba dôležité, aby sme pochopili, ktorý štýl otcovstva je pre naše konkrétne dieťa najoptimálnejší. Pretože takmer ideálny otec pre jedno dieťa by bol pre iné úplne nevhodný. Výzorom, temperamentom, intelektom, emocionálne a ktovie ešte ako. Nesnažme sa podobať za každú cenu.

Pre toho takmer ideálneho otca je dobré, ak využije čo najviac svojho potenciálu, prehlbuje svoje schopnosti nielen v intelektuálnom, ale i pohybovom a najmä citovom zmysle. Po ďalšie, aby poznal a stále hlbšie spoznával svoje dieťa. Aby sa mu denne aspoň chvíľu venoval, nie nepríjemnou kritikou, ale vnútorne obohacujúcim prístupom. A konečne, aby sa zo svojho dieťaťa tešil a bol hrdý na svoje otcovstvo. Tak totiž bude najskôr aj dieťa hrdé na svojho otca. Niet väčšieho ocenenia!

O autorovi\nProfesor Ivan Štúr /1933 – 2015/ patril k najvýznamnejším slovenským detským psychológom. Počas svojho života publikoval stovky článkov, vydal niekoľko cenných publikácií, naposledy mu vyšli knihy Zázraky života, Niečo vyššie, Učiť sa láske. Pochádzal zo známej slovenskej rodiny, bol praprasynovcom Ľudovíta Štúra a sám sa počas svojho života stal nasledovateľom jeho odkazu - hrdým i pokorným poslom dôležitosti vzdelania, úcty k životu, ľudskej cti, lásky a pravdy.

Prednášal na Filozofickej fakulte UK, na Univerzite Konštantína v Nitre a viac ako 30 rokov pôsobil na klinike na Bezručovej ul. v Bratislave ako detský psychológ. Nikdy sa neskrýval za tabuľkové diagnózy, nerád zovšeobecňoval. Hlásal láskavý, úprimný a individuálny prístup k deťom. Jeho knihy Dieťa a príroda, Problémy rodiny a školskej výchovy, Ľudské mláďa, Základy diferenciálnej psychológie II, Rozhovory o dospievaní, Metamorfózy života, Podoby života, O láske a neláske a viaceré ďalšie zarezonovali u odbornej i laickej verejnosti ako nesmierne dôležitý kľúč k vnímaniu, pochopeniu a prijatiu detskej psychiky. Ako sám zdôrazňoval, netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, ísť dobrým príkladom a dieťa sa pridá. V práci a v tvorbe sa vždy usiloval vnášať život do psychológie, a nie psychológiu do života.