Adámek s otcom pozorujú lastovičky, ktoré odlietajú na druhý koniec sveta. Mohol by som sa dostať taky tak ďaleko, až budem veľký? pýta sa Adámek. Určite, a možno aj ďalej, hovorí otec. Ale čo keď padne noc, čo keď sa zdvihne veľký vietor? Čo keď sa stratím alebo sa budem cítiť osamelý? Jedna za druhou poodhaľujú Adámková otázky obavy z neznámej cesty, ktoré my dospelí hovoríme život. Otecko Adamov strach netlmí. Vysvetľuje, svojimi slovami mu dodáva odvahu a sebadôveru, aby sa nebál objavovať svet, aby hľadal krásu všade a vo všetkom, aby svoju loďku riadil po svojom a práve takou rýchlosťou, aká mu bude vyhovovať. Tatínkovy odpovede upokojujú, oslobodzujú a predovšetkým uisťujú chlapčeka o otcovom ničím neohrozene láske. Rovnako ako u Mám ťa rada a Mám ťa rád sestrička, jednoduché ilustrácie perfektne sprevádzajú silný, dojemný a pozitívne vzkaz deťom i dospelým. V úvode knihy sú opäť pripravené prázdne riadky, do ktorých môžu oteckovia napísať svojmu dieťaťu venovanie.