„Krákajú. Vrieskajú. Fakt. Ako keby v sebe mali nejaké motorčeky. Alebo senzory. Vždy keď tam potom nakuknem, tak sa mi zdá, že sa pohli. Museli sa presunúť… A ten maliar tam furt chodí. Stále tam chodí premiestňovať tie obrazy, zo steny na stenu, občas prinesie nové… Ale ešte som ti chcela povedať. V tom kurátorskom texte bolo celkom vtipné, že sa spomínalo, že tí umelci, manželia, že sa spoznali už ako deti na nejakom maškarnom plese. Že ona bola prezlečená za vtáka. Bizár. A on bol za kyticu. To mi príde už úplne ako vymyslené.“ Skryť popis