Sambucus zahrnul do svojho ôsmeho zväzku pätnásť štúdií v širokom tematickom i časovom zábere. Aj tentoraz ich poradie neurčil sled písmen abecedy, vek či postavenie autorov, ale viac-menej tematicko-chronologické hľadisko. Grécko-rímsky starovek dominuje v úvodných štyroch príspevkoch: v prvom, ktorý je zameraný lingvisticky, Barbora Machajdíková zisťuje, do akej miery je dnes pri štúdiu italických jazykov únosné akceptovať výpisky Sexta Pompeia Festa z rozsiahlej zbierky Verria Flacca De verborum significatu. Opierajúc sa o Frontinov spis De aquaeductu urbis Romae, približuje Lenka Fišerová význam rímskej vodovodnej siete, jej prevádzku a postavenie správcov za vlády cisára Nervu a jeho nástupcu Traiana. Príspevok Jozefa Kordoša si kladie otázku o objektivite a spoľahlivosti podania grécko-rímskeho historika Cassia Diona v opise nástupu Severovcov, ak sa porovná s anonymným životopisom Didia Iuliana. Napokon Erika Brodňanská načiera do veršovanej korešpondencie sv. Gregora z Nazianzu, aby ukázala na kolízne body medzi štátom a cirkvou v epoche kappadóckych cirkevných Otcov. Na vrcholný stredovek upriamuje pozornosť štúdia Wilkena Engelbrechta o Jánovi z Garlandie, predstavujúc jeho kritickú mienku o obľúbených, autonómne latinských gramatikách Alexandra de Villa Dei a Eberharda de Béthune. Na prechádzku po cestách vývinu cirkevnej stredovekej hudby ako nositeľky pomerne rôznorodých latinských textov pozýva Ivan Balta, ktorý pripomína aj významný zástoj Dalmácie v tejto oblasti. Vzťah medzi básnikom Petrarcom a hipponským biskupom Augustínom, ktorý cez priestor storočí vychovával humanistovo svedomie, približuje Katarína Karabová. Novolatinské písomníctvo má už tradične medzi štúdiami najpočetnejšie zastúpenie. V tejto skupine najprv Jana Balegová skúma intertextové vzťahy Bocatiovej eklogy Celadon k rímskym elegikom. Až do 18. storočia a k mnohostrannej osobnosti Mateja Bela posúvajú čitateľa Imrich Nagy a Erika Juríková; Nagy vrhá svetlo na Belovo spracovanie dejín Zvolena, Juríková zasa na opis Skalice. Akým humorom okoreňovali svoj život jezuitskí misionári v ťažkých životných podmiekach vzdialenej cudziny, odhaľuje Petr Zavadil. Malý krok k prehodnoteniu neraz paušálne podceňovanej príležitostnej novolatinskej poézie urobili Miriam Poriezová a Angela Škovierová. Posledné tri príspevky sa zameriavajú na najnovšiu tematiku. V štúdii o zásadách prepisu a flexie starogréckych a antických mien, ktorých sa plánuje pridŕžať chystaný špecializovaný slovník, Ľudmila Buzássyová naznačila, či vôbec a ako sa dá plávať medzi Skyllou vernosti východiskovému jazyku a Charybdou zdomácnenia. V menej riskantných vodách sa pohyboval Peter Fraňo, keď poukázal na objektívny prínos prekladov Miloslava Okála k štúdiu helenistickej filozofie na Slovensku, hoci ho súdobá kritika nedocenila alebo obišla nezáujmom. Okála, ktorého storočnica narodenia pripadá na rok 2013, sa v nemalej miere týka aj príspevok Daniela Škovieru o peripetiách univerzitnej i stredoškolskej latinčiny na Slovensku medzi rokmi 1922 až 2008. S okálovským jubileom súvisí pozornosť, ktorú venujú nášmu prvému profesorovi klasickej filológie dva príspevky v rubrike správ. Ostatné správy informujú ako zvyčajne o vedeckých podujatiach, príp. iných udalostiach. Šírku tematického spektra vied o antickom staroveku a jeho dedičstve vcelku vyvážene odráža šestnásť recenzií nových publikácií. Predložený zväzok završuje súpis diplomových prác obhájených na Trnavskej univerzite v roku 2012 zo širšie ponímanej klasickej filológie. Skryť popis