Úvod V bežnej hovorovej reči používame slovo viera často v zmysle: „Ja ti verím. Verím tomu, čo hovoríš. Verím, že mi hovoríš pravdu.' Viera je teda nepochybne jeden zo základných postojov ľudského života. Keby sme si navzájom neverili, bolo by naše spolužitie veľmi ťažké, lebo by ho ovládala nedôvera. K viere jednoznačne patrí dôvera. Psychológ Erik Erikson uvádza termín pradôvera, ktorou je dieťa obdarované od začiatku svojho života vďaka úzkemu kontaktu so svojou matkou. Kto túto dôveru v sebe rozvíja, cíti, že ho svet prijíma. Vníma, že je dobré tu žiť. Svet je preňho dobrý taký, aký je. Kto túto pradôveru nedostal, vstupuje do sveta s nedôverou voči ľuďom, okolnostiam, aj voči budúcnosti. Žije v úzkosti, že sa mu môže všetko v živote zrútiť. Spomínaná pradôvera je základným predpokladom úspešného života. V pôvodnom zmysle slova má viera vždy niečo spoločné s Bohom. Toto slo vo často používame v súvislosti s náboženstvom. Veriaci je ten, kto verí v Boha a stavia na niečom, čo presahuje tento svet. Nežije nenábožensky, či ateisticky, ale je zakotvený v Bohu, ktorého nemôže zhliadnuť. Svoju vieru chápe ako protiklad toho, čo možno vidieť, vnímať a uchopiť, často ako protiklad rozumu. Viera však presahuje rozum. Tam, kde naše poznanie končí, ostáva iba viera. Môj patrón svätý Anselm rozpráva o fides quaerens intellectum – o viere, ktorá sa snaží o vhľad. Nechápe ju ako protiklad poznania, naopak, ona robí rozum schopným prichádzať k hlbšiemu poznaniu. Pre svätého Anselma tu niet rozporu. Čo verím, smiem rozumom skúmať. Tézy, ktoré mi predkladá Cirkev, nemusím iba pasívne prijímať. Pri každej dogme sa môžem pýtať so svätým Anselmom: „Čo to znamená v skutočnosti? Ako to mám chápať?' Ja osobne nemám problém so žiadnou dogmou katolíckej Cirkvi. Keď však o nich uvažujem, vždy sa pýtam sám seba: „Čo sa tým myslí? Aké skúsenosti to zahŕňa? Ako si mám vysvetliť tieto pravdy?' V detstve som nadobudol pocit nutnosti iba slepo veriť, no svätý Anselm ma od tohto pocitu oslobodil. Nie, ja nemusím slepo veriť, môžem zapájať svoj rozum a pokúšať sa ním preniknúť do všetkého, v čo verím. Prirodzene, pre svätého Anselma ostáva základom rozumového skúmania viera. V tomto malom zväzku by som nechcel rozvíjať teológiu viery. Na danú tému existujú dlhé rozpravy, napríklad o viere svätého Pavla, o viere v Starom a Novom zákone, či o jej absencii v dnešnej dobe atď. Obmedzím sa na niektoré aspekty viery, ktoré najviac zodpovedajú zámeru mojej výpovede, totiž, že viera v živote veľmi pomáha. Môj strýko, otec Sturmius Grün, napísal v roku 1950 knihu s titulom Viera ako bremeno i vykúpenie. Pokúsil sa v nej dať odpoveď na množstvo otázok, ktoré mu na jeho prednáškach kládli poslucháči. Naša doba však kladie iné otázky ako krátko po 2. svetovej vojne. Jednako, pri mojom pokuse písať o viere cítim sa svojmu strýkovi zaviazaný. Tak, ako on, i ja sa snažím dať odpovede na otázky, ktoré počúvam v súvislosti s témou viery, a ktoré sa významne dotýkajú aj mňa samotného. Skryť popis