Nosnou témou anotovanej publikácie sú úvahy nad úlohou, akú zohrali ženy z panovníckych dynastií pri kristianizácii stredovekých štátov v strednej a východnej Európe. Ide o súbor piatich v podstate samostatných štúdií, kapitol, ktoré sú navzájom previazané ideou a témou tzv. mulier suadens, teda presviedčajúcej ženy. Ich názvy sú: Úloha svätej Ľudmily, svätej Oľgy, Dúbravky, Adelaidy a Jeleny pri pokresťančovaní ich krajín; Imitatio Helenae (Helenae et Constantini) u vybraných panovníčok svätej povesti v strednej a vo východnej Európe v 10.-13. storočí; Pokus o určenie obrazu (imaga) svätej Ľudmily a jeho typológia vo svetle homílie Factum est; Pokus o interpretáciu úlohy kňažnej Adelaidy v Uhorsko-poľskej kronike; Úvahy nad systémom vlastných osobných mien v Uhorsko-poľskej kronike.

V prvých dvoch kapitolách sa autor sústreďuje na teoretické východiská svojho výskumu. Základom jeho ďalších úvah je koncepcia tzv. mulier suadens, teda ženy presviedčajúcej, ženy majúcej schopnosť obracať iných na vieru. Autor pracuje tiež s konkrétnejším vymedzením „presviedčajúca panovníčka”, ako aj s obsahovo príbuzným termínom, „žena svätej povesti”. Nadväzuje na výskumy M. Labunku, J. MacNamarovej, M. Borkowskej, G. Klaniczaya a ďalších historikov o stredovekej potrebe vytvárať obraz ženy, ktorá sa zásadným spôsobom pričinila o konverziu panovníka na kresťanstvo. Obrazy presviedčajúcich žien sa nachádzajú najmä v hagiografických prameňoch, ktoré vznikali spravidla s veľkým časovým odstupom od opisovaných udalostí ako retrospektívne texty.