O modernizačných predstavách slovenskej spoločnosti, ktoré mal Ľudovít Štúr, existuje množstvo odbornej literatúry z oblastí politológie, kulturológie, histórie, filozofie, jazykovedy a literatúry. O Štefanovi Launerovi, ktorý nepredstavoval hlavnú líniu slovenského národotvorného hnutia v 19. storočí a navyše bol hlavný oponent Štúrovho jazykového nacionalizmu, sa písalo málo a zvyčajne negatívne. Príčinou bol najmä jeho negatívny vzťah k Štúrovej kodifikačnej jazykovej iniciatíve z roku 1843. Inou príčinou bol aj jeho príklon k uhorskému liberálnemu politickému modernizmu, ktorý v tom čase veľmi prekážal dominantnej konzervatívnej štúrovskej línii slovenskej politiky. Druhým dôvodom, prečo sa v tejto publikácii venuje odborná pozornosť Štefanovi Launerovi, je jeho etnicko-modernizačná teória, ktorej sa nedostalo dostatočnej pozornosti v domácej odbornej komunite. Táto teória má síce hegelovský rukopis, avšak je autentická a originálna v tom, že upriamuje pozornosť na ideologické doktríny, podľa ktorých Slovania môžu prispieť do vývoja svetových dejín bez osvojenia si západoeurópskej vzdelanosti. Namiesto rozširovania a prehlbovania týchto doktrín Launer ponúka vlastné riešenie, ktoré spočíva v europeizácii slovanských národov pomocou adaptovania výdobytkov kultúrnej a politickej modernizácie dominantných západoeurópskych národov. Launerova teória bola v čase svojho vzniku idealistickým projektom, ktorému z pochopiteľných dôvodov opozičná štúrovská národotvorná elita nevenovala pozornosť. Skryť popis