Panovnícka moc v stredoveku. Legitimita – atribúty – reprezentanti Usporiadanosť spoločnosti v stredoveku zabezpečoval panovník (vladyka, knieža, kráľ) s pomocou svojich prívržencov, pôvodne družiny bojovníkov, z ktorých sa vyvinula privilegovaná šľachtická vrstva podieľajúca sa na moci. Veľká Morava ešte nebola plne vyvinutým stredovekým štátom, disponovala však už jeho základnými atribútmi. Úplnú monarchickú moc podľa nemeckého vzoru dobudoval s pomocou dôsledne koncipovanej cirkevnej organizácie a kristianizácie zakladateľ Uhorského kráľovstva Štefan I. Peripetie vývoja a praktického uplatňovania panovníckej moci možno sledovať na niekoľkých charakteristických parametroch: vlastníctvo hradov, organizácia armády a kráľovské majetky a príjmy. Od 13. st. sa začal patrimoniálny uhorský štát postupne premieňať na volenú stavovskú monarchiu. Panovník sa rozsiahlymi donáciami a udeľovaním úradov snažil zabezpečiť si podporu veľmožov, ktorí preňho predstavovali čoraz väčšie ohrozenie. Súčasne sa zmenšoval jeho majetok. Schopnosť lavírovania medzi rôznorodými záujmami si vyžadovalo talentovanú, charizmatickú a súčasne pragmaticky mysliacu osobnosť. Schopní panovníci dokázali tento vývoj dočasne zvrátiť, hľadali oporu v reprezentantoch z radov nezainteresovaných cudzincov alebo povýšených nižších šľachticov, budovali profesionálny úradnícky aparát a v záujme zvyšovania príjmu podporovali rast miest. K oslabeniam ústrednej moci dochádzalo obvykle po vymretí dynastie alebo pri absencii silného legitímneho následníka. Skryť popis