Monografia reflektuje špecifickú líniu literárnej moderny, ktorej centrom sa stáva rozporuplné bytie moderného subjektu, pociťujúceho určitý deficit. O tom, že problematika existencie v ohrození je večne živou témou, vypovedá jej opätovné umelecké sprítomňovanie najmä v momentoch, keď všeobecná nespokojnosť a nedôvera v akékoľvek spoločenské štruktúry vedie k prehodnocovaniu hodnôt, destabilizácii a následne k fragmentarizácii spoločnosti. Prirodzeným dôsledkom daného stavu je psychická izolácia – obrátenie perspektívy smerom dovnútra. Vzťah medzi subjektom a spoločnosťou sa transformuje do podoby konfliktu odohrávajúceho sa v oblasti ľudskej psychiky. Ak prežívanie situácií existenčnej povahy vedie k hlbokej sebaanalýze, potom aj za procesom tvorivej činnosti možno identifikovať autentickú skúsenosť, ktorá stojí za vznikom literárneho diela javiaceho sa ako umenie mentálnych obrazov. Vzhľadom na opakujúce sa ruptúry v dejinnom vývoji a ich dôsledky na psychické prežívanie indivídua je nevyhnutné odkrývať výpovednú hodnotu práve tých diel, ktoré vznikajú ako artefakty – svedectvá doby a individuálnej životnej skúsenosti. Prítomnosť symptómov literárnej moderny v konkrétnych autorských poetikách totiž dokazuje, že osud jedného indivídua je zároveň osudom celej generácie poznačenej dobou.