S príchodom pandémie sa na jar 2020 zatvorili prakticky všetky divadlá, kiná, kluby, kultúrne centrá, múzeá a galérie na Slovensku. Spomienky na krátke letné uvoľnenie prekryla mohutná jesenná vlna, ktorá sa skončila prakticky až na začiatku ďalšieho leta. Pre hudobníkov, divadelníkov, výtvarníkov, filmárov či spisovateľov to bol zvláštny rok. Rok bez divákov. Rok bez živých vystúpení, bez stretnutí v zákulisí, bez potlesku a neraz aj bez výplaty.

Fotograf Peter Korček spolu s redaktorkou Denníka N Janou Močkovou vtedy oslovili tridsaťtri umelcov a umelkýň, divadelníkov, filmárov, hudobníkov a ľudí pracujúcich v oblasti kultúry, ktorí ich vpustili do svojho sveta aby sa s nimi mohli porozprávať o tom, ako tento čas strávili. Ocitli sa v zašitých ateliéroch, hudobných skúšobniach ukrytých uprostred sídlisk, v prázdnych šatniach a na prázdnych javiskách zatvorených divadiel aj v obývačkách a kuchyniach pri varení nedeľného obeda.

Hovorili o získanom čase aj o stratených ilúziách. O deťoch, dlhoch, partnerských krízach a životnej neistote. O chudnutí a priberaní. Ale najviac hovorili o tom, prečo vôbec robia to, čo robia, a čo na tom zmenila pandémia. Ostanú nám z tohto roka filmy ľudí s rúškami, pesničky o očkovaní a inscenácie o antivaxeroch?

Ostane nám aj krásna kniha plná čiernobielych analógových fotografií a rozhovorov, ktorá nám bude pripomínať ako rok pandémie prežili umelci. Aj vďaka ich hudbe, filmom či knihám sme pandémiu prežili my ostatní.