Epigramy Jozefa Ignáca Bajzu sú prekvapivo aktuálne aj po dvesto rokoch. Pravda, najprv ich bolo treba odkliať a vyslobodiť z učebníc. Problém bol napríklad v Bajzovom starom jazyku, vo výrazovej archaickosti a neraz až amorfnosti. Marián Heveši, ktorý sa Bajzovmu dielu venuje vyše tridsať rokov, pripravil prísny výber, epigramy poprekladal, ba v nevyhnutných prípadoch musel pristúpiť aj k básnickým parafrázam. Texty zapôsobia svojou samozrejmou intonáciou a básnickou suverenitou, akoby ich Bajza napísal v dnešných časoch. Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca 1755 v Predmieri. Študoval teológiu vo Viedni, bol katolícky kňaz, dokonca aj bratislavský kanonik, no dnes je známy najmä ako spisovateľ, ktorý mal veľké starosti s dobovou cenzúrou. Napísal vyše tristo epigramov a prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti. Umrel ako osemdesiatjedenročný 1. decembra 1836 v Bratislave a pochovaný je v kapitulskej krypte Dómu svätého Martina. Ukážka z knihy: Nešťastná krajina Nie, nevybrala si tú pravú z ciest, tá cesta nemôže ju k šťastiu viesť, kde cenia prachatých a necenia si česť... Dobrý, múdry, mocný Každému z nás čosi chýba, mávame aj mnohé z chýb. Dobrý človek nemá zlato, múdry neraz nemá vieru, no a mocný – nemá vtip. Zem je guľatá Vieme, že Zem je guľatá. Svet sa krúti. A možno práve to nás v kruhu večne zlostných blúdiť núti. Plešina Vraj plešivá hlava je múdrosť a sláva. Práve preto asi mnohí papaláši trhajú si vlasy. Blaženej nule Nevieš nič a nevieš ani to, že nevieš nič. Ako vidím, na veci už veľa nezmeníš! Skryť popis