Príbeh Evelyn a Sebastiána nie je jednoduchý. Autorka si zvolila náročnú cestu spletitosti, zamýšľania a núti čitateľa venovať pozornosť deju na 120%. Ak chcete oddychovku, siahnite po niečom inom(dám vám tip, stačí napísať;). Tia Esme, nový vietor v slovenskom spisovateľskom “klube”, svojím debutom rozhodne upúta pozornosť.

Čo sme nepovedali je skutočne o zamlčanom. Nevypovedaných citoch, ututlaných skutkoch, potlačených emóciách, tiež o boľavých srdciach, ale aj o čistej, čírej láske vo viacerých podobách.

Štýl Esme je veľmi špecifický. Odhliadnuc od toho, ako pomenúva kapitoly a v nich preskakuje v čase aj v rozprávačoch, čo nie je mätúce, len, ako som spomínala vyššie, príbeh si vyžaduje maximálnu pozornosť, píše v tretej osobe, no popisne. To sa až tak často u autorov nevidí. A že tie opisy jej idú, o tom bez debát. Avšak, namiesto detailných vyobrazení prostredia alebo postáv, sa Tia zameriava na pocity. Šťúra sa v nich, analyzuje, hrá sa so slovami i myšlienkami. Miestami som mala pocit, že jej vyjadrenia sú až poetické- naozaj netypické. Mnohé časti, celé pasáže, som si čítala opakovane, nie preto, že by som nechápala význam prečítaného, ale páčilo sa mi to natoľko, že som si to chcela zopakovať. Ja som túto knihu vlastne čítala akoby 2x.

Evelyn sa sťahuje k bratovi po nepríjemnosti, ktorá sa jej stala. Majú úžasný vzťah a spočiatku som im ho aj závidela. Neskôr už až tak nie, pretože za silou ich vzájomnej starostlivosti je príbeh. A ten veru závideniahodný nie je. Leo má okolo seba priateľov-Sebastiána, Dana a Ericha. Tvoria nerozlučnú partu a Evelyn je pod ich ochrannými krídlami akosi automaticky, bezpodmienečne k sebe všetci patria. Životné situácie ich osudy posúvajú rôznymi smermi, čo však má byť späté, bude. Je to prepracovaný príbeh mladosti a dospelosti, ťažkých a bolestivých rozhodnutí, čelenie ich následkom…skrátka, jedinečný debut, ktorý prekvapí svojou hĺbkou i hlavnou zápletkou(tú som veru napriek náznakom nečakala až v takom rozmere). Skryť popis