Trilógia Agoty Kristof Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo je absolútnym prepojením skutočnosti, fikcie a klamstva a hranice medzi nimi ťažko určí aj pozorný čitateľ. Trilógiu otvára Veľký zošit a zdanlivo jednoduchý príbeh dvoch bratov, ktorých matka v záujme ich prežitia počas vojny zanecháva v pohraničí u krutej starej matky. Mimoriadne inteligentné a silno citovo previazané dvojčatá si veľmi rýchlo osvoja vlastnú stratégiu prežitia v ťažkých podmienkach vojny – sami seba systematicky cvičia v citovej a fyzickej odolnosti, Takto získaná sila však celkom rozvráti aj ich hodnotový systém. Kým Veľký zošit prekvapí svojím strohým no pôsobivým jazykom, Dôkaz spochybní to, čo sa udialo v prvej časti a čitateľ stratí akékoľvek oporné body. Druhá časť trilógie postupne vyvoláva viac a viac otázok - kto je vlastne kto? Čo je skutočnosť a čo je lož? Existovali dvojičky, alebo len jedno dieťa? Dôkazom by mohol byť Veľký zošit, no zároveň všetko môže byť len jedným veľkým klamstvom. Mimoriadne silné dielo bolo preložené do viac ako tridsiatich jazykov, Veľký zošit bol sfilmovaný a získal Veľkú cenu Krištáľový glóbus na MMF Karlove Vary, Divadlo Andreja Bagara v marci 2016 uvádza dramatizáciu Veľkého zošita. Kompletná trilógia v preklade Andrei Černákovej vychádza na Slovensku prvýkrát vo vydavateľstve Arforum. O autorkách: Agota Kristof (1935 - 2011) pochádzala z Maďarska, odkiaľ v roku 1956 z politických dôvodov emigrovala do Švajčiarska. Zamestnala sa ako robotníčka v továrni na výrobu hodiniek, postupne sa naučila hovoriť francúzsky a po večeroch sa venovala písaniu. Prvé literárne pokusy patrili poézii a dráme, no úspech autorka zaznamenala v roku 1987 románom Le grand cahier (Veľký zošit), ktorý ocenila nielen kritika, ale aj čitatelia po celom svete. Ako pokračovanie krutého, no fascinujúceho vojnového príbehu dvojčiat nasledovali dva ďalšie romány Dôkaz (La preuve, 1988) a Tretie klamstvo (La troisieme mensonge,1991). Okrem tejto trilógie Agota Kristof publikovala aj niekoľko divadelných hier a ďalšie prózy, v ktorých sa opakuje motív hľadania identity. Sú výrazne poznačené nostalgiou a pesimizmom, ale aj naturalistickým štýlom, ktorý neplytvá slovami, no napriek tomu dokáže verne a sugestívne uchopiť realitu. Za svoju tvorbu získala viaceré literárne ocenenia : Prix du Livre Européen (1987), Prix Shiller (2005), Rakúska štátna cena za literatúru (2008), Cena Lájosa Kossutha (2011) a iné. Andrea Černáková (1975) v porevolučných časoch navštevovala Belgické lýceum v Žiline, čo jej otvorilo brány nielen jazykového vzdelania. Hoci chcela pôvodne študovať biológiu alebo matematiku, nakoniec úspešne ukončila štúdium na FF UK a mala sa stať učiteľkou francúzskeho a slovenského jazyka. Prekladanie textov používala len ako jazykové cvičenie, dokonca sa jej pod nátlakom pedagóga podarilo preložiť jednu strofu z Piesne o Rolandovi. Dostala 10 bodov z 10 a pedagóg ju presvedčil, že jej to pôjde. Odvtedy si sem-tam zaprekladá, často len tak do zásuvky, aby nestratila cvik a prehľad.