Alan Moore

1953
Alan Moore
Zdroj: Fimb – Alan Moore
Zobraziť viac

Recenzie kníh autora


Obrázok knihy
Marek Kóňa napísal/-a o Providence Omnibus
Providence je monumentálne dielo, v ktorom si Alan Moore pohráva s literárnou fikciou i s realitou a veľmi šikovne ich prepojuje. Kde končí realita a začína fikcia ? Je táto hranica pevná ? Nakoľko fikcia mení realitu ? A, čo sny ?

Predtým, ako som sa pustil do čítania Providence, tak som sa na to poctivo pripravoval. Našiel som si zoznam doporučených Lovecraftových poviedok ... číst celéa románov a niekoľko týždňov som ich mal prečítané a napočúvané na svojich kondičných prechádzkach. Nezostal som len u doporučených poviedok a napočúval som sa toho toľko, že už mi tie poviedky a ich názvy začali splývať a z uší mi liezli chápadlá. Ale zďaleka som nezvládol naštudovať všetko.

Kniha sa skladá z troch častí, ktoré už predtým vyšli samostatne. Začína Vnitroblokem a Neonomiconem a končí dlhou Providence. Všetky tri časti potom tvoria uzavretý celok, aj keď ich po stránke deju delí takmer 100 rokov. Vnitroblok a Neonomicon sú dobre čitateľné aj s povrchnými znalosťami Lovecrafta. Je to akčné a väčšina dôležitých odkazov na Lovecraftove príbehy je spomenutá hlavnými postavami. Ale odkazov je tam ďaleko viac a tí, kto ich rozoznajú, si ten príbeh užijú o čosi viac. Obe tieto časti sa odohrávajú v súčasnosti a točia sa okolo vyšetrovania brutálnych vrážd a všetci zúčastnení sa na ich koncoch budú dosť diviť, kam ich vyšetrovanie zaviedlo.

Najväčšiu časť knihy tvorí Providence a od predchádzajúcich častí sa veľmi líši. Začína v roku 1919 a mladý novinár, Robert Black (ďalej len RB), v nich cestuje po Novom Anglicku a zbiera informácie pre svoju knihu o skrytej tvári Ameriky. Stretáva sa tu s aktérmi Lovecraftových poviedok a pátra po kulte Stella Sapiente a ich tajomnej knihe. Všetky tieto stretnutia sa odohrávajú pred udalosťami týchto poviedok alebo až po nich, takže RB nijako nezasahuje do známeho deja. Na začiatku sa s aktérmi týchto poviedok len stretáva a rozpráva sa s nimi, ale postupne sa do všetkého začína stále viac zaplietať (či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne) a vydáva sa na cestu, z ktorej nieje návratu. Je zaujímavé byť v pozícii čitateľa, keď vieme, čo sa z RB deje, ale on sa stále snaží všetko racionálne vysvetliť halucináciami, hypnózou a snami.

Väčšina postáv, s ktorými sa RB stretne či miestami, ktoré navštívi má viac, či menej pozmenené meno oproti Lovecraftovým poviedkam. Takže aj keď máte Lovecrafta načítaného, tak sa môžete miestami strácať, kto je kto či sa napríklad Manchester podobá Arkhamu a podobne. Aj, keď sa to zdá zbytočné, tak Moore pre to mal dobrý dôvod. Našťastie existujú webové stránky, ktoré rozoberajú každý panel a skoro každé slovo. Vďaka ním som vedel, ktoré poviedky si mám doštudovať a taktiež som zistil, že sa dosť vecí stratilo v preklade (nie, že by som si to bez webového rozboru nevšimol ) Nájdu sa tam však aj zjavnejšie chyby.

Každá kapitola Providence je zakončená dlhými zápiskami v denníku RB. Sumarizuje si tu svoje zážitky a poznatky čo síce často pôsobí ako opakovanie deja z komiksu, ale zároveň to prináša iný pohľad, či interpretáciu už prečítaných udalostí. Pridáva to emócie, ktoré RB pred inými skrýva. Naviac zápisky popisujú aj dni, ktoré niesú nakreslené. Do denníka si zapisuje aj svoje sny či nápady na poviedky. Nájdeme tu taktiež priložené rôzne brožúry alebo dokonca opísané pasáže z tajomnej knihy. Denník má v príbehu dôležitú úlohu. Je pravda, že to je väčšinou príliš dlhé a nezáživné, ale preskakovať by to bola chyba. Minimálne pri prvom čítaní.

Tím, ktorí Lovecraftové dielo nepoznajú môže Providence pôsobiť nudne. Pomalé a divné. Robert Black cestuje z miesta na miesto, rozpráva s ľuďmi a občas sa mu niečo divné stane. Pokiaľ, ale Lovecrafta poznáte, tak oceníte, ako Moore dokázal spojiť všetky tie príbehy a realitu dohromady. Bavíte sa všetkými odkazmi smerujúcim k nemysliteľným hrôzam. V posledných kapitolách sa potom ukáže k čomu to celé už od Vnitrobloku smerovalo. Je to koniec, ktorý som nečakal a nebol som s ním na začiatku úplne spokojný. Ale s odstupom pár dní to hodnotím ako najlepší možný koniec a ako skvelú poctu H. P. Lovecraftovi.

Kresbe nieje, čo by som jej vytkol. Skvele celý príbeh odrozprávala. Perfektne a verne zobrazuje skutočné historické postavy aj skutočné miesta, ale naplno sa kvality Jacena Burrowsa ukážu až vo fantaskních obrazoch.
9/05/2024